Rozhovor s Ladislavom Miškovičom, dlhoročným sólistom spevohry Novej scény

rozhovor

Okrúhle osemdesiatiny oslávi dňa 5. mája 2021 jeden z bývalých popredných sólistov spevohry Novej scény pán Ladislav Miškovič. Počas viac ako tridsiatich sezón stvárnil na doskách divadla desiatky titulných rolí v prevažne operetnom, ale aj v muzikálovom žánri. Ako tenor so zmyslom pre komično patril v Zlatom veku spevohry Novej scény k pilierom divadla a k špičke v rámci celého vtedajšieho Československa. Jeho spev, herectvo, pohybová kultúra i prirodzený šarm a suverenita boli vo vzácnej symbióze a tak diváci nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku tlieskali jeho Kolomanovi Županovi v Cigánskom barónovi i Feri bácsimu v Čardášovej princeznej. Bol Tonym v kultovom muzikáli West Side Story, Aramisom v Troch mušketieroch, pričom rovnako kvalitne vedel stvárniť dramatické postavy ako napr. profesora Tuzziho v inscenácii Keď je v Ríme nedeľa či Nikosa v Zorbovi. Ladislav Miškovič bol dlhoročným spolupracovníkom Rádia Patria, bol členom Rozhlasového kabaretu, na ktorom sa aj autorsky podieľal. Spolupracoval aj s televíziou a dabingom.

Pri príležitosti jubilea sme p. Miškovičovi položili niekoľko otázok, jeho odpovede odokryjú nielen jeho prácu a život, ale veľa z minulosti nášho divadla, z čias, keď opereta bola na výslní...
 

Čo Vás priviedlo k spevu a neskôr k štúdiu na Konzervatóriu v Bratislave?

Príroda, život.

Človek sa narodí, vyplieskajú ho po holej, začne vrieskať, plakať. Potom sa naučí, že plačom dosiahne všeličo – potravu, suché plienky, dokonca aj pozornosť, ba čo viac aj nehu materinskej lásky. Postupom času sa naučí, že hlas sa dá použiť aj iným spôsobom, moduláciou, artikuláciou, naučí sa hovoriť, spievať. Ak má šťastie, že má dobrý sluch a citlivú dušu, v istom momente zistí, že sa jeho spev ľuďom aj páči…No a potom je to už jednoducho otázkou šťastných náhod, aby sa ocitol na dráhe speváka. Aj povolaním. Šťastnou náhodou som sa narodil v povojnových rokoch, konkrétne roku 1941 v obci Imeľ, nachádzajúcej sa neďaleko Maďarska.
Mal som šťastie, že dedinka  Imeľ žila ešte vo veľkej miere zachovalým tradičným životom. Ešte nejakú dobu existovali zbytky krojov, folklórnych zvyklostí, legiend, mýtov a povier. A najmä - veľa sa spievalo. Pamätám sa na sprievody mládencov, keď 8-12 členné skupiny v čižmách, klobúkoch zdobených dlhšími rôznofarebnými stuhami držiac sa navzájom za plecia v rade vedľa seba spievajúc kráčali naprieč celou ulicou.

Dodnes mi žijú v pamäti hry, riekanky a piesne, ktoré sme s hrávali a spievavali podvečer v magickom kruhu svetla pouličnej lampy – Zlatá brána, Húsky, húsky poďte domov… Krásna, krásna, kde si húsky pásla, Nešťastná je tá pánska záhrada, prenešťastný pánsky dvor a pod. Slovensky aj maďarsky.

Pokúšal som sa, už po koľký raz!, opísať svoju životnú púť, no tentoraz maximálne stručne, bez detailov. No opäť, ako zakaždým, som sa zamotal do pletiva príčinných  súvislostí. Ostaňme teda pri tom, že kým niektorí majú svoju životnú dráhu jasnú, priamočiaru, tá moja je krivolaká, zamotaná...Až sa človek ťažko ubráni dojmu, že i napriek tvojim úmyslom a predsavzatiam ťa blbec náhoda nakoniec aj tak dotlačí, dofacká tam, kde ťa chce mať.

A ak máš v poriadku svoj mravný fundament, nakoniec to  môže dopadnúť aj dobre. Ako v mojom prípade.

Konzervatórium – čo najstručnejšie. Náhoda ma priviedla do speváckeho zboru Slovenského Ľudového Kolektívu. A povolanie profesionálneho speváka si vynútilo potrebu profesionálnej hlasovej prípravy. A tú som našiel na Bratislavskom Konzervatóriu v triede pani profesorky Smutnej-Vlkovej, ktorej vďačím za to, že skoro až pôvodná zvučnosť môjho hlasu sa uchovala až do osemdesiatky.

Aké ste mali pocity pri Vašom prvom účinkovaní na Novej scéne?

 Po neúspešnom predspievaní, na ktoré ma pozval Zdenko Macháček, dirigent spevohry NS na základe priaznivého dojmu z môjho účinkovania na kvalifikačných skúškach Slovkoncertu v Šamoríne a po dlhšom prehováraní môjho priateľa zo SĽUKu, v tom čase zbormajstra spevohry NS Stanka Ďuriša, som sa nakoniec nechal nalomiť a nastúpil som do spevohry ako člen speváckeho zboru.

Moja prvé účinkovanie v novom angažmáne bol záskok do role 4. matróza  v inscenácii operety Gejzu Dusíka – Modrá ruža. Dopadlo to dobre, nevyhodili ma.

A tréma? Tú som mal vždy. Od začiatku kariéry až do konca. Pri každom účinkovaní. A nielen v divadle. Po každom predstavení, koncerte som mal najviac unavené nohy. Tréma mi nedovolila obsedieť na mieste. Tréma, isté napätie je prirodzenou súčasťou každého výkonu, a nielen umeleckého. Pokiaľ to človek robí čestne a zodpovedne. 

Nezodpovedného podvodníka obecenstvo veľmi skoro odhalí. Našinec, skutočný divadelník je presvedčený, že okrem fyzických výrazových prostriedkov existuje nie menej dôležitá forma mimotelovej komunikácie. A  keď je vypnutá, alebo nefunguje vôbec, divák odchádza z hľadiska nedotknutý, sklamaný. A to je koniec divadla.

Divadlo je úspešné a obľúbené iba vtedy, keď sa vytvorí medzi zúčastnenými taká atmosféra, že účinkujúci hrajú spoločne s divákmi, ako jeden tým. To je skutočný zázrak divadla.

Ako sólista spevohry Novej scény ste stvárňovali hlavné postavy nielen v operetách, ale aj v muzikáloch. Na ktoré rád spomínate?

Keď posudzujeme divadelné žánre v rámci divadelnej kultúry, ako formy umenia, potom môžeme hovoriť iba o dvoch kategóriách – divadlo dobré, ktoré svojimi pozitívnymi impulzami vplýva na schopnosť svojich divákov prežívať vyššie, ušľachtilé city a divadlo zlé, programované iba na prezentáciu exhibicionizmu, či priamu deštrukciu mravného základu spoločnosti.

Len málo výnimočných prípadov existuje, že interpret spevoherných žánrov nájde rovnocenné uplatnenie a uznanie aj v činohre. Tzv. dramatickí umelci, sa na opereťákov pozerajú ako na podradnejšiu kastu. Až do chvíle, keď sa ocitnú vedľa seba na javisku
 v inscenácii  muzikálov. Takých stretnutí som zažil viac. Kolegovia, s ktorými sme dlhé desaťročia žili pod spoločnou strechou Novej scény v rámci obvyklých zdvorilostných konvencií, po spoločnom účinkovaní v inscenáciách titulov, v ktorých v našom súbore hosťovali, po zistení, že spievať so živým orchestrom, nastúpiť na gesto dirigenta, spievať synchrónne v organizovanom pohybe podľa intencií choreografa je sakra zložité a je to riadny kumšt!, sa naše vzťahy zmenili na vzájomné uznanie, úctu, dokonca na priateľstvo.

Do smrti nezabudnem, s akou nesmiernou hrdosťou a poctou som prijal ponuku milovaného a zbožňovaného Jožka Kronera, keď počas skúšobného obdobia inscenácie muzikálu Fidlikant na streche, kde hosťoval v roli mliekara Tojvieho, aby som si s ním potykal. Alebo priateľstvo s Vladom Müllerom, ktorého som v spoločnosti Jožka Dócziho videl po prvý raz živého, keď ako herci Nitrianskeho divadla zasadli do komisie krajského kola recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín, ktorého som sa zúčastnil ako študent Jedenásťročnej strednej školy v Nových Zámkoch.

Počas tých vyše tridsiatich rokov v angažmáne spevohry Novej scény som mal to obrovské šťastie, že som dokázal naplniť očakávania, ktoré do mňa vedenie divadla a súboru spevohry vkladalo a mohol som si zahrať vo všetkých významných tituloch svetovej muzikálovej tvorby od West Side Story, v ktorom sa mi dostala hlavná rola Tonyho, alebo My Fair Lady, podľa mienky divákov z Ameriky i z celého sveta, najlepšej operety spomedzi muzikálov, v ktorom som v úlohe Freddyho s jednou skúškou (pozor!!! to bola riadna frajerina) zaskakoval za služobne vzdialeného Karola Vlacha. Risk sa mi vyplatil, po Karolovom návrate mi prischla alternácia. K tomuto muzikálu ma viaže ešte jedna spomienka. Počas prestavby Novej scény sme v réžii nemeckého režiséra z Berlínskeho Metropol Theatru znova naštudovali a uvádzali inscenáciu My Fair Lady na netradičnom javisku estrádnej haly bratislavského Istropolisu. Dostalo sa mi možnosti popasovať sa s rolou profesora Higginsa. Nedopadlo to neúspešne.
A nebol to jediný prípad, keď som si v repertoári spevohry NS zahral v ďalšej inscenácii tej istej hry inú rolu.
Po prelomení bojkotu klasickej operetnej tvorby v dramaturgii československých divadiel z titulu boja proti buržoáznemu prežitku (čím opereta podľa vtedajších ideológov bola), jednou z prvých inscenácií bola nesmrteľná Čardášová princezná.
V prvom naštudovaní som hral mladokomickú rolu pojašeného grófa Bonifáca-Boniho. O niekoľko rokov neskôr,  keď v nemecky hovoriacich krajinách, kam aj túto inscenáciu vyvážal nemecký divadelný agent Landgráf, neutíchal záujem o našu Czardásfürstin, uviedli sme inscenáciu aj v nemčine znova. No a tam som už dospel do starokomickej kategórie a to po boku večne mladej Gizky Veclovej, ktorá sa ku mne, o pár desaťročí mladšiemu Feri báčimu, nemusela ani zvlášť primaskovať. Stačilo trochu beloby na moje bokombrady.

Jaj, a ešte  jedno predstavenie. Jedna z prvých inscenácií, ktoré Landráf úspešne predával v krajinách Beneluxu – Cigánsky barón. V nej som začínal s roličkou Ottokara, v ďalšej verzii som už účinkoval v roli samotného hrmotného starokomika Kolomana Župana.

Veľmi som hrdý na to, že skoro v každej inscenácii spomenutých najväčších svetových muzikálových titulov, medzi ktoré patrí aj nezabudnuteľný Grék Zorba s nezabudnuteľným Vladom Müllerom, či jeden z prvých muzikálov, ktoré sa na javisku Novej scény uviedli vôbec – Keď je v Ríme nedeľa, som mal možnosť prezentovať sa vo významných, dokonca aj  hlavných roliach. Ináč, toto obdobie sa v obci divadelných kritikov zvyklo označovať aj ako Zlatý vek Spevohry Novej scény.

No a tie, pre mňa najvýznamnejšie tituly?

Hrnčiarsky bál Gejzu Dusíka a Szigligetiho Liliomfi. Prečo?
Ako každý kaprál nosí v torbe maršalskú palicu, tak každý mladokomik nosí v srdci túžbu režírovať. Mne sa túto túžbu podarilo naplniť na Novej scéne, keď z vážnych dôvodov musel odriecť réžiu Peter Oravec, stiahnutie titulu z dramaturgického plánu tiež z viacerých vážnych dôvodov nebolo možné a tak náhodou, z mne neznámych dôvodov, voľba naštudovať tento titul padla na mňa. Vziať to, tiež  z mnohých vážnych dôvodov, nebolo pre mňa vôbec jednoduché.
Spomeniem len skutočnosť, že hneď po zahájení skúšobného procesu sme sa s javiskom Novej scény na dlhé obdobie prestavby najmä služobných priestorov, rozlúčili.
Mal som veľmi nevďačnú a neskutočne ťažkú úlohu - viesť skúšobný proces v improvizovaných, za pochodu sa meniacich podmienok. Skúšali sme istý čas v priestoroch PKO, nejakú dobu v sále Kultúrno-spoločenského strediska na Vajnorskej ulici. Až sme po období technických a generálnych skúšok v Dome Kultúry v Piešťanoch, kde nás každý deň prevážali autobusmi, za prítomnosti národného umelca Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa, autorov titulu, inscenáciu úspešne odpremiérovali a neskôr úspešne aj reprízovali.
Bol som nesmierne poctený, že Majster Dusík veľmi priaznivo hodnotil inscenáciu a dodnes ma zalieva radosť z toho, že ma Majster nazval Majstrom.

Druhý pokus, mimo Novej scény. Priatelia z  Thálie, košickej filiálky Maďarského oblastného divadla vyslyšali túžbu starnúceho mladokomika a pozvali ma do Thálie režírovať kultovú komickú maďarskú operetu Ede  Szigligetiho – Liliomfi. Vedenie spevohry ma uvoľnilo, ale s vražednou podmienkou, že to nijakým spôsobom nenaruší plnenie mojich povinností plynúcich z prevádzkového plánu repríz Novej scény.
Neskôr, keď odchodom do dôchodku sa Gizka Veclová presťahovala za dcérou do Košíc, pri jednej  príležitosti povedala, že počas návštevy Thálie sa v bulletine dočítala, že Lilomfi bola jednou z najviac reprízovaných inscenácií v existencii divadla. Z čoho vyplýva, že ani tento pokus nebol neúspešný. Z iného ale vyplynulo, že sa brána Thálie predo mnou viac neotvorila.
Napriek tomu si túto príležitosť nesmierne vážim a som na dosiahnutý výsledok hrdý.

Ako Vás zasiahlo zrušenie operety a súboru spevohry NS v roku 1998? Čomu ste sa potom venovali?

Nebolo mi to všetko jedno. Napokon, bola to podstatná časť môjho života.
Chvalabohu, stihol som urobiť dovtedy všetko, čom som vedel a mohol a dokázal som pochopiť, že nie je v mojej moci meniť stav veci.  Takže som nemal problém zmieriť sa s tým. Keď som zistil, že môžem ísť do predčasného dôchodku a dostanem aj isté odstupné, zavrel som za sebou potichu dvere Novej scény.
Či to bola škoda pre spoločnosť? Bola. Dodnes som hrdý na to, že som mohol slúžiť divadlu, ktoré svojim divákom prinášalo radosť a úžasný pocit spolupatričnosti s členmi umeleckého súboru.
A ako som sa prispôsobil novému stavu?
Pomerne ľahko. Mal som isté skúsenosti. Môj otec prežil poslednú tretinu svojho dosť dlhého života (deväťdesiat rokov!) s postupujúcou sklerózou multiplex. A z jeho postoja som si vzal ponaučenie - neumárať sa sebaľútosťou, neprestať klásť nohu pred nohu, pokúšať sa napĺňať zmyslom každý prežitý deň. Povedal som si - nastalo obdobie plnenia svojich detských snov!

V prvom rade som si zriadil malé domáce audio-video štúdio, kde sa snažím zúročiť odpozorované postupy z rozhlasovej a televíznej praxe. A zariadil som si malú dielničku pre kutilské pokusy.

  Zaspievate si schuti ešte aj dnes?

Pár rokov po prisťahovaní sa do Smrdák, ma môj nový smrdácky priateľ z klubu dôchodcov, Karolko Šuranský pozval na skúšku senického speváckeho zboru Cantilena, kam už viac desaťročí dochádzal. Musím priznať, je to miešaný zbor s dlhoročnou tradíciou a veľmi slušnou úrovňou. Čo povedať? Stvrdol som tam na dobrých pár rokov. Zdalo sa mi dosť originálne končiť tam, kde som onehdá začínal - v radoch speváckeho zboru.
Lenže Karolka nám pred dvoma rokmi vzala rakovina.
A aj mne robí čoraz väčší problém hodinové postávanie v zbore na pódiu počas vystúpenia. Nakoniec som si musel uvedomiť, že niečo pravdy bude na prísloví, podľa ktorého dvakrát do tej istej rieky nevkročíš.
Takže spievam už len vtedy, keď si chcem zo seba utiahnuť.
Výnimku tvoria iba ak vianočné koledy okolo štedrovečerného posedenia rodiny.
Tie ešte beriem vážne.

Dovetok.

A na konci všetkých týchto slov o mne a mojej  minulosti, chcem sa s hlbokou úctou poďakovať všetkým milovaným členom mojej drahej rodiny, manželke Naďke, svojim detičkám Danici, Zuzke a Lackovi, mojim vnúčatám Patrikovi a Nicolke s jej malinkou dcéruškou, mojou pravnučkou Zoe, aj s ich najbližšími, mojim trom sestrám Valérii, Magde a Erike, švagrom a švagrinám za to, že celú túto dlhú etapu môjho života, svojou láskou a pochopením boli mojou najpevnejšou oporou, bez ktorej by som nemohol túto náročnú cestu prejsť bez väčších otrasov a šrámov. Úprimná a veľká vďaka aj všetkým dobrým susedom, známym, priaznivcom či fanúšikom.
Ste mojou ochrannou hrádzou i pevnosťou.