ÚSPECH DIVADLA JE V RUKÁCH DIVÁKOV

ÚSPECH  DIVADLA  JE  V  RUKÁCH  DIVÁKOV

(rozhovor Thomasa Puskailera s autorom muzikálu Boyband, britským dramatikom Petrom Quilterom)

 Dobrý deň, pán Quilter, je pre mňa veľká česť, že mám možnosť zase sa s vami porozprávať. Ako vznikol nápad napísať muzikál Boyband?

Sestra môjho najlepšieho kamaráta robila osobnú asistentku členom „Take That“ – slávnej britskej chlapčenskej skupiny z deväťdesiatych rokov. Rozprávala mi rôzne príhody zo zákulisia. Nemohol som s nimi pracovať ani ich ďalej šíriť, lebo to boli až príliš dôverné informácie... Ale keď zo skupiny odišiel Robbie Williams, a zrazu tie informácie boli vo všetkých novinách, hneď som sa toho chytil. Vedel som, ako sa to všetko dialo. Muzikál je postavený práve na príbehu „Take That“ a na konflikte medzi Garym Barlowom a Robbiem Williamsom. To je základná myšlienka, na ktorej som vystaval fiktívny dej Boybandu.

Aké to je, keď vaše hry uvádzajú v londýnskom West Ende?

Vtedy, na začiatku, to bolo to zaujímavé a veľkolepé. Písal som ešte len dva roky, mal som tridsať rokov. Bol som mladý – a zrazu mi uviedli hru na West Ende. Najprv sa hrala vo vidieckom divadle v malom anglickom meste, chodili sa na ňu dívať londýnski producenti a potom ju preniesli na West End. Vtedy to bola produkcia za neskutočný milión libier, dnes by sme hovorili o dvoch miliónoch eur. Deň po premiére vyšlo tridsaťpäť recenzií v celoštátnych periodikách. Bolo to úžasne vzrušujúce. Znamenalo to pre mňa veľa, bol to začiatok mojej kariéry. Všetko sa zmenilo – už som nebol len Peter Quilter, ale Peter Quilter, čo napísal Boyband. Zo dňa na deň sa mi zmenil život, ľudia sa ku mne začali inak správať. Bola to veľká vec, pre mňa dôležitá udalosť.

 Keby ste mali porovnať slovenskú inscenáciu Boybandu s inými vo svete, v čom je najväčší rozdiel?

Je zaujímavé, že inscenácie nie sú vo svojom základe veľmi rozdielne. Aj keď tvorcovia majú voľnú ruku pri výbere pesničiek, niektoré sa opakujú, iné nie. Najväčšie rozdiely v porovnaní s bratislavskou inscenáciou vidím v reakciách divákoch. Bol som sa napríklad pozrieť v Tokiu a japonské obecenstvo je tiché. Ak aplauduje, tak takto decentne – (ukazuje v zábere). Ak sa smeje, tak takto zdržanlivo – (ukazuje v zábere). Na prvej predpremiére v Japonsku nebola žiadna reakcia. Ani po odznení pesničiek neprišli reakcie. Skončilo sa to tak, že potom pred ďalšími predstaveniami pred divákov predstúpil jeden z hercov a vyzval ich, aby po každej skladbe reagovali tak, akoby boli na koncerte Boybandu. Aby kričali, tlieskali, prípadne jačali, ale hlavne, aby sa vôbec nejako prejavovali. Japonci sú v divadle tichí a zdržanliví, čo bolo v tomto prípade na škodu veci. Ale práve vtedy som zistil, akú dôležitú rolu hrajú v Boybande samotní diváci. Bez nich to nefunguje.

A na Slovensku, na Novej scéne je to v tomto smere všetko v poriadku?

U vás reaguje publikum skvele. Na Slovensku diváci nielen sledujú predstavenie, ale sa aj aktívne zapájajú do deja. Užívajú si to, nahlas sa smejú, búrlivo aplaudujú. Preto všetko funguje tak, ako má. Divák musí nadobudnúť dojem, že sleduje koncert vo Wembley, alebo na nejakom inom, rovnako veľkolepom mieste. Ak sa to nepodarí, tak máte len vymyslený príbeh, v ktorom sa dokopy nič nedeje... Môžete si ho hrať doma, v kúpeľni – nefunguje to. Diváci na Novej scéne sa však s Boybandom stotožnili, podarilo sa ich kompletne vtiahnuť.

Na Slovensku sa stal muzikál doslova kultovým. Je to fenomén s obrovským množstvom fanúšikov. Prečo?

No predsa vďaka mne... Nie... (smiech) Predovšetkým vďaka obsadeniu a skvelému obsadeniu. Chlapci sú naozaj dobrí. Výborne spievajú, výborne vyzerajú, sú to výborní herci a majú zmysel pre humor, a to je dôležité. Práve humor na Slovensku zafungoval. Vznikla skutočná komédia. Je naozaj dobre zrežírovaná. Ako som už povedal, veľmi to súvisí s publikom. Publikum hrá významnú rolu. Ak nezaberie publikum, inscenátori sa môžu aj roztrhať, úspech sa nedostaví. Úspech divadla je v rukách divákov, je to skutočne len a len o nich. Dúfam, že si užijú predstavenie aj online. Touto cestou sa im chcem poďakovať. Boyband sa hrá v Bratislave desať rokov iba vďaka nim. Sme im za to vďační. Senzačný výkon!

Ďakujem za rozhovor, Peter. Aj my, herci a tvorcovia, sme vďační za každého fanúšika. Je ich skutočne neuveriteľné množstvo. Posielame srdečné pozdravy zo Slovenska a dúfame, že sa čoskoro stretneme aj osobne, tu v Bratislave.

Hneď by som sadol do lietadla... Bolo by to krásne. Ale keď sa v dnešných časoch objavíte na letisku, zrazia vás na zem a utlčú kuframi. Naozaj by som rád prišiel. Nie, že by sa mi nechcelo, práve naopak... Ale bude to možné, až keď sa uvoľnia opatrenia. Dúfam, že sa to stane už čoskoro.

A, ako sa vraví: Nech žije vyprážaný syr! Vyprážaný syr každému! J

Dovidenia.

Dovidenia.            

(preklad: Alexandra Ruppeldtová)