Zrodila sa hviezda

Len málokedy napíšem, že sa niekde zrodila hviezda…

Do Re Mix dennikn.sk

V nedeľu podvečer uviedlo Divadlo Nová Scéna v poradí už šiesty zo série komorných koncertov s názvom Malá nočná hudba, na ktorom sa tentokrát sólovo predstavila muzikálová speváčka Lenka Machciníková. Na jej kvality ma upozornil Claude-Michel Schönberg, autor hudby muzikálu Bedári, ktorého doslova nadchol jej výkon v úlohe Éponine počas premiéry slovenskej verzie muzikálu.

Ak sa autor hudby najhranejšieho muzikálu na svete o akejkoľvek speváčke vyjadrí s takou mierou nadšenia, ako počas našej konverzácie, je zrejmé, že jeho slová netreba zobrať na ľahkú váhu. Schönberg predsa videl svoj muzikál v mnohých z viac ako päťdesiatich krajín sveta, v ktorých bol doposiaľ uvedený a počul v ňom spievať tisícky interpretov. (Doposiaľ si jeho melódie na scéne zaspievalo takmer 50 000 spevákov). O to viac jeho vyjadrenia na adresu Machciníkovej vzbudzujú rešpekt. Zjavne totiž prekročili len bežné zdvorilostné hodnotenia.

Už vtedy mi zablikala v hlave kontrolka, že speváčku bude zaujímavé sledovať. To bol dôvod, prečo som sa rozhodol nedeľný koncert Lenky Machciníkovej navštíviť.

Samotný formát Malej nočnej hudby umožňuje nenásilným spôsobom predstaviť jednotlivých sólistov divadla NS v prostredí, kedy sú do značnej miery účinkujúci určovateľmi jeho náplne. Výber piesní si môžu zvoliť podľa vlastného uváženia. A dá sa preto predpokladať, že sa každý bude chcieť predviesť v tých kúskoch, ktoré má dobre zvládnuté, ospievané, usadené, kde sa vie ukázať. To potom už vopred prednaznačuje, že úroveň programu by v žiadnej jeho časti nemala pokrivkávať.

Formát je veľmi vhodný aj vzhľadom na aktuálne koronavírusové podmienky. Pri súčasnej pandemickej situácii a z toho vyplývajúcej finančnej situácii divadiel, púšťať sa do akýchkoľvek nových nákladných produkcií, kedy nikto nevie ako a kedy a či vôbec sa do nich vložené prostriedky aspoň čiastočne vrátia, by bolo veľmi diskutabilné. Séria koncertov si však vyžaduje len minimálne náklady a aj z hľadiska samotnej realizácie ide o relatívne jednoduchý projekt – a preto do súčasných podmienok priam ideálny.

Lenka Machciníková svoj program v prvej časti vyskladala z viacerých muzikálových kúskov, v druhej časti dominovala pop music. Do programu zaradila aj swingovo – estrádnu úpravu skladby Dance Monkey, v ktorej sa predviedla aj ako tanečníčka a ukázala tak veľmi široké pole svojho záberu. Takáto rôznorodá dramaturgia mala zrejme za cieľ ukázať, že speváčka sa cíti byť doma v rôznych žánroch.

Machciníkovej spevácke prednosti však vynikli najmä v prvej časti programu. K jej silným stránkam totiž patrí nielen vokálna presnosť, istota vo výškach a pružnosť hlasu v intonačných behoch – to všetko by nakoniec malo byť samozrejmou výbavou každého dobrého speváka. Avšak najväčšou devízou Machciníkovej je neprekonateľné množstvo výrazových nuáns pri práci s textom a príkladné frázovanie.

V priebehu len niekoľkých taktov v rámci tej istej skladby vie znovu a znovu ukazovať vždy inú tvár a zaspievať každú frázu úplne inak, idúc detailne po každom jednom slove textu, po jeho emócii, po meniacej sa atmosfére. Konečným výsledom je neobvykle plastické stvárnenie.

To, že takýmto spôsobom sa dokáže zmocniť piesne On my Own z Bedárov nebolo prekvapením, pretože ju spieva v rámci aktuálne bežiacej produkcie na NS, a tak je pochopiteľné, že ju má dobre usadenú a prežitú. Avšak nasledujúcu skladbu z muzikálu AIDA podala tiež tak, akoby aj tú mala desiatky krát ospievanú v nejakej nasadenej produkcii. Až tak ju mala v detailoch dovedenú do dokonalosti.

Machciníková bola počas večera suverénna vo všetkých svojich muzikálových vystúpeniach. Žiarila najmä vo výškach – či už vysoké tóny spievala naplno, či falzetom, či mezza voce, či odzneli v piane alebo vo forte, v každej jednej polohe bolo ponúkané množstvo jej výrazov doslova odzbrojujúce. Podobne žiarila vo vydarených duetoch.

Problémy u nej badať azda len v prechode k hlavovým tónom, ktoré neboli vždy hladké a farba hlasu sa pri nich láme. Lenže Machciníková si túto skutočnosť zrejme uvedomuje, pretože veľa krát ju prekonala práve speváckou inteligenciou, keď ju dokázala prekryť novou emóciou, prípadne náhlym prechodom do inej dynamiky, čím zmenila kvalitu a farbu tónu úmyselne, aby to vyznelo, že to tak má vlastne byť.

Moderátori programu prinášali neformálnu a uvoľnenú atmosféru avšak program ozvláštnili aj niektorými diskutabilnými prvkami. Nie v zmysle, že by snáď neboli vtipné – po tejto stránke som žiadne výhrady nemal  – ale skôr v tom zmysle, že Machciníkovej vstupovali do jej spevu a sťažovali jej ho.

Keď ju nechali bicyklovať na stacionárnom bicykli v jednej ruke s dáždnikom a v druhej s lampášom a popritom mala zaspievať relatívne náročnú pieseň, pričom počas jej vystúpenia bicyklom ešte aj triasli, pýtal som sa samého seba, na čo je toto vlastne dobré… Ukázať akú má kondíciu? Nuž nepochybne vynikajúcu.

Paradoxne, práve skladba, ktorú Lenka Machciníková zapievala v takýchto podmienkach, patrila svojim prevedením k vrcholným číslam jej programu – miera sebaistoty vo výškach aj pri “bicyklovaní” ukázala publiku, že Machciníková nespieva nadoraz, ale s veľkou rezervou.

Neviem však, či bola takáto exhibícia naozaj potrebná. Je predsa evidentné, že vedieť spievať pri sťažených okolnostiach je prirodzenou súčasťou muzikálových spevákov. Na rozdiel od opery, kde si sólista môže dovoliť sa počas svojej árie postaviť tak, aby dobre videl na dirigenta a s minimálnym pohybom niekoľkých naučených gest sa sústrediť len na spev, v muzikáli nikdy nemôže ísť kvôli spevu žiadna herecká akcia do úzadia.

A dnes už dokonca ani opera väčšinou nevyzerá tak, ako som ju práve opísal, hoci ešte pred dvadsiatimi rokmi takou bola.

Medzi stránky, ktoré Lenka Machciníková dokázala výborne „predať“ publiku, jednoznačne patrí jej pohybový prejav. Pri adaptácii skladby Dance Monkey do swingovo – revuálnej podoby vystúpenie nabralo miestami nádych skutočne veľkolepo spracovanej tanečnej show s kreáciami zvíhania speváčky do vzduchu a jej držania nad hlavami ostatných tancujúcich v polohe ležmo (pričom naďalej pokračovala v speve), čo opätovne vytváralo nápor na udržanie dychu a na intonačnú presnosť. Napriek tomu bola Machciníková aj vtedy veľmi presná a zaspievala svoj part bez jediného zaváhania. To o jej schopnostiach vypovedá oveľa viac, než scénka s bicyklovaním.

Formát podujatia však ukázal aj úplne iný, nepredpokladaný aspekt. Machciníková predviedla v druhej časti niekoľko piesní pop music a tým odhalila, že v týchto kusoch nemôže ani zďaleka konkurovať sama sebe z prvej časti a ukázať, čo v nej naozaj je. Tento žáner poskytuje oveľa menej priestoru na prácu so slovom a na zmenu nálad atmosféry, frázovanie je taktiež až príliš jednoduché a už po chvíli sa stalo zjavným, že toto nie je pre ňu cesta, kde by svoje spevácke prednosti mohla naplno rozbaliť. Vôbec nedostane priestor ich rozohrať.

Popové pesničky boli samozrejme zaspievané veľmi dobre. Mali všetky rovnaký výraz, lebo taký majú mať. Mali rovnakú atmosféru, lebo takú majú mať. To nie je chyba Lenky Machciníkovej, to je jednoducho charakteristika žánru. Žánru, ktorý kvalitne disponovanej muzikálovej speváčke neumožní robiť vysoké umenie.

Machciníková tak len ukázala, že zatiaľ čo pre dobrého muzikálového speváka nie je problém kvalitne zaspievať aj pop music, naopak to rozhodne neplatí – nie každý popový spevák môže a dokáže kvalitne spievať muzikál.

Schönberg sa teda ani trochu nepomýlil, keď mi o nej s nadšením rozprával. Po jej koncerte som sa v dojme, ktorý som mal už aj predtým, len utvrdil.

Nemám rád, keď recenzenti nadužívajú silné výrazy a spúšťajú infláciu zbytočných superlatívov. Hocikoho je dnes možné označiť za rodiacu sa spevácku hviezdu. Potom však nie je možné rozlíšiť záplavu prázdnych slov od situácií, kedy je takáto charakteristika naozaj oprávnená.

V prípade Lenky Machciníkovej si myslím, že superlatívy sú plne na mieste.

To, že speváčka neustále rastie, bolo vidieť napríklad aj zo stvárnenia už spomínanej On my Own. Zaujímavé bolo porovnať si nahrávku tejto piesne naspievanú Machciníkovou len pred rokom (je zavesená od jari 2020 na youtube) s tým, čo zaznelo v nedeľu večer. Je vidieť, že prevedenie piesne sa ešte stále v speváčke vyvíja a pracuje.

Aj tá verzia, ktorá je na youtube, je pomerne dobrá. V nedeľu však skladba zaznela oveľa mäkšie, jemnejšie a precítenejšie, zdalo sa mi dokonca, že možno aj v o niečo pomalšom tempe, čo jej rozhodne len prospelo.

Spôsob, ktorým skladbu zaspievala v nedeľu večer sa kvalitou prevedenia ničím nelíšil od kvality naspievania oficiálnej londýnskej nahrávky Bedárov, ktorú mám doma viac ako 20 rokov. A toto je možné povedať naozaj len málokedy.

Že by sa naozaj zrodila hviezda?

 Peter Bleha