O divadle

Divadlo Nová scéna je už viac ako 70 rokov súčasťou profesionálneho divadelného umenia na Slovensku.

Za desaťročia svojej existencie uviedlo stovky úspešných inscenácií operiet, muzikálov, činohier i detských predstavení, ktoré videli desaťtisíce divákov. Na jeho doskách stáli veľké hviezdy slovenského hudobného divadla. Dirigentskú paličku držali v rukách vynikajúci dirigenti. Legendárni režiséri, renomovaní scénickí a kostýmoví výtvarníci, ako aj choreografi zanechali po sebe nezabudnuteľné tituly, ktoré už mnohokrát ocenili aj diváci v zahraničí.

V súčasnosti Divadlo Nová scéna vytvára podmienky pre vznik a realizáciu pôvodných slovenských muzikálov. S úspechom však uvádza i svetoznáme muzikálové skvosty. Oslovuje mladého diváka v rámci línie Mladá Nová scéna, najmenší divák si zas zamiluje hudobné rozprávky, ale aj rodinné muzikály.

Divadlo Nová scéna spolupracuje s množstvom špičkových domácich aj zahraničných súčasných tvorcov.

Prevažne mladý dynamický herecký tím spolu s bardmi nášho divadla vysoko profesionálne zvládajú náročné muzikálové, ale i činoherné party. Skvelé herecké, spevácke i tanečné výkony sólistov ako aj tanečno-speváckeho zboru sú vizuálne podporené nápaditými scénami a efektnými kostýmami. Návrat k živému orchestru pridáva predstaveniam neopakovateľný, autentický zážitok. Predstavenia Divadla Nová scéna sú vďaka tomu zárukou tej najvyššej kvality a mimoriadneho zážitku.

Obliekame emócie do postáv, melódií, tanca a príbehov, ktoré sa oplatí vidieť. Okrem dobrej nálady či príjemného oddychu podnecujeme aj k zamysleniam. To všetko vďaka nášmu skvelému tímu spolupracovníkov, zriaďovateľovi MK SR, našim partnerom, podporovateľom, priateľom divadla, ale predovšetkým divákom, ktorí k nám prichádzajú a radi sa k nám vracajú.

Ingrid Fašiangová
generálna riaditeľka divadla

 

foto: Vladimír Škuta

 

HISTÓRIA

 

Divadlo Nová scéna vzniklo v r. 1945 v intenciách novej koncepcie kultúrnej politiky v povojnovej situácii s dôrazom na rozvoj divadelnej siete na Slovensku. Založeniu druhého divadla v Bratislave predchádzala rozsiahla výmena názorov v tlači, v ktorej sa vychádzalo z toho, že popri SND ako reprezentačnej národnej ustanovizni je potrebné aj divadlo pre široké ľudské vrstvy, ktoré by umožnilo rozšíriť žánrovú i štýlovú pestrosť a rozvinúť rôznorodé formy divadelného prejavu. Okrem toho SND neposkytovalo dostatok priestoru pre optimálne využitie hereckého súboru činohry a po roku 1945 došlo i k zrušeniu operety. Tieto skutočnosti podnietili skupinu členov činohry a bývalej operety SND prejsť do novoutvoreného divadla ako základné herecké jadro.

Medzi najaktívnejších iniciátorov vzniku nového divadla patril významný herec činohry SND Martin Gregor. Z kolektívu, rozšíreného o hercov z iných divadiel a z ochotníckych radov, boli utvorené dva súbory: 30 - členný činoherný súbor, vedený umeleckým šéfom Drahošom Želenským a 17 - členný súbor hudobnej komédie, vedený Františkom Krištofom Veselým.

Hoci boli obidva súbory umelecky autonómne, Nová scéna patrila do roku 1951 do zväzku SND. Mala s ním jednotné administratívne vedenie, jednotnú hospodársku správu a závodnú radu. Od vzniku divadla až do roku 1951 nové divadlo pôsobilo pod názvom Nová scéna Národného divadla (NS ND).
Priestory pre nové divadlo vznikli adaptáciou bývalého kina Alfa v budove Živnodomu na Kollárovom námestí. Nová scéna začala činnosť 30. 11. 1946 premiérou Shakespearovej komédie Skrotenie zlej ženy v réžii Drahoša Želenského.

Vznik a pôsobenie NS ND pozitívne zasiahlo do rozvoja slovenského divadelníctva. Repertoárová skladba činohry a obohatenie žánrovej palety o hudobnú komédiu prispeli k diferenciácii bratislavského divadelníctva a NS ND si získavala čoraz širší okruh publika. Činoherný súbor Novej scény ND sa profiloval dialógom medzi skúseným, ale tradične orientovaným režisérom Drahošom Želenským a moderne orientovaným režisérom, známym maliarom Františkom Kudláčom. O pozoruhodné umelecké výsledky sa zaslúžili aj mladší režiséri Ľubomír Smrčok a začínajúca ambiciózna režisérka Dr. Magda Husáková-Lokvencová. Profil súboru však významne formovala dramaturgia Dr. Petra Karvaša, vychádzajúca jednak z náročných textov klasickej i modernej európskej, ale aj domácej súčasnej dramatiky, pričom odvážne poskytovala priestor aj viacerým začínajúcim slovenským dramatikom.

V novej pofebruárovej politickej situácii administratívne opatrenia v roku 1951 rušivo zasiahli do ďalšieho vývinu Novej scény. Zrušili činoherný súbor a podstatná časť hereckého kolektívu sa vrátila do činohry SND. Hudobná komédia sa premenila na operetný súbor Novej scény. Činohra sa aj pod politickým a ideologickým vplyvom a podľa sovietskych vzorov preorientovala na tvorbu pre detského a mládežníckeho diváka. Začal sa vytvárať a formovať nový súbor. S jeho poslaním a repertoárovým zameraním na výchovné rozprávky a mládežnícke hry sa menili aj názvy súboru: Mládežnícky súbor Národného divadla (1951 - 1953), Nová scéna mladého diváka (1953 - 1954) a Nová scéna, činohra pre mládež (1954 - 1960). Spojenie činohry pre mládež s operetným súborom sa však permanentne hodnotilo ako nevyhovujúce. V takomto zameraní sa postupne ukazovali značné repertoárové, tvorivé aj divácke problémy a orientácia divadla sa už koncom 50. rokov začala meniť. Bolo to aj zásluhou dramaturga Dr. Stanislava Mičinca a režisérky Dr. Magdy Lokvecovej, ktorá sa po nútenej prestávke vrátila v roku 1956 do divadla a spolu s režisérom Jánom Klimom formovala jeho umelecký profil. Hľadania a diskusie vyvrcholili v roku 1960, keď sa upustilo od mládežníckeho smerovania a vedenie divadla a súboru sa usilovalo vrátiť k pôvodnej koncepcii druhej bratislavskej činohry určenej pre najširšie divácke vrstvy.

Zložitým vývinom prechádzal aj druhý novoscénický súbor, ktorý opustil pôvodnú koncepciu hudobnej komédie a od začiatku 50. rokov sa začal zameriavať na diela klasickej i súčasnej operety. Postupne sa však ukazovali obmedzenia tohto žánru a do novoscénického repertoáru od druhej polovice 50. rokov začali prenikať novšie a modernejšie formy hodobno-zábavného divadla vrátane muzikálu.

Od roku 1954 sa Nová scéna definitívne osamostatnila a začala v podobe dvojsúborového divadla pôsobiť pod vlastným vedením.

Problémy s profilom obidvoch súborov sa umelecké vedenie divadla snažilo od začiatku 60. rokov riešiť aj tým, že oba súbory zlúčilo do jedného kolektívu s jednotným vedením. Potvrdila sa však neperspektívnosť tohto kroku a od polovice 60. rokov prichádza k striktnému oddeleniu obidvoch žánrov a výraznejšiemu profilovaniu obidvoch súborov. Činohra Novej scény sa pod vedením Dr. Magdy Husákovej-Lokvencovej vyprofilovala radom apelatívnych, spoločensko-kritických inscenácií, ktoré svojou spoločenskou naliehavosťou a aktuálnosťou získavali veľký ohlas v publiku. Po predčasnej smrti Magdy Lokvencovej-Husákovej prácu činoherného súboru aktívnejšie formovali najmä réžie Jozefa Palku a Juraja Svobodu.

Vývin spevoherného súboru (z jeho názvu zmizol názov opereta) smeroval aj cez väčšiu žánrovú pestrosť k profilovej línii najznámejších a najlepších diel amerického muzikálu. O veľký, dokonca aj celoštátny a medzinárodný ohlas týchto inscenácií sa zaslúžil vzájomne sa podporujúci inscenačný tím režiséra Bedřicha Kramosila, choreografa Borisa Slováka a dirigenta Zdeňka Macháčka. Významné obohatenie tímovej práce prinášala aj scénografia Ladislava Vychodila. Náročnými úlohami rástol aj spevoherný súbor, ktorý si osvojoval aj požiadavky syntetického muzikálového herectva. Vplyv týchto moderných postupov potom prinášal svoje plody aj v inscenáciách iných hudobno-zábavných žánrov, vrátane klasickej operety, neskôr od začiatku 70. rokov zrejme stimulatívne pôsobil aj na tvorbu domácich skladateľov a libretistov.

Začiatkom „normalizačného" a „konsolidačného" obdobia, už v roku 1971 prechádza do súboru činohry Novej scény herecký súbor zrušenej činohry Divadla Na korze, vedený režisérom Vladimírom Strniskom. Herci z Divadla Na korze sa však na Novej scéne opätovne stretávajú s režisérom Milošom Pietorom a táto nová situácia vytvára predpoklad pre novú, výrazne profilovanú etapu novoscénickej činohernej tvorby. V zložitej spoločensko-politickej situácii priaznivo zapôsobilo, že v roku 1972 je k Novej scéne pričlenený aj novoadaptovaný priestor bývalej Astorky. Vstúpil do života pod názvom Štúdio Novej scény a otvárala ho prevratná Pietrova inscenácia Tajovského Statkov - zmätkov. Členovia bývalého Divadla Na korze vniesli do činohernej tvorby Novej scény nové impulzy a prepojenie oboch súborov sa ukázalo ako veľmi plodné. Platí to však aj pre príchod ďalších významných predstaviteľov Divadla Na korze Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ktorí po prechodnom pobyte v novoscénickej spevohre prešli do činoherného súboru.

Politicky motivovanými reorganizáciami bol v roku 1976 k Novej scéne pričlenený aj programovo komorný Poetický súbor Novej scény, ktorý už od roku 1972 pôsobil v priestoroch bývalého Divadla na korze ako samostatná Poetická scéna. Takto Nová scéna ako trojsúborové divadlo pôsobila až do roku 1990, keď Poetický súbor zanikol a rozčlenil sa na Komornú činohru (1990 - 1991) a Komédiu (1990). Aj tieto súbory pôsobili v rámci Novej scény.

V roku 1990 zaniklo Štúdio Novej scény, na jej javisku začalo činnosť Divadlo Astorka - Korzo ´90, do ktorého odišli najvýznamnejší predstavitelia činoherného súboru.

Od roku 1991 mala Nová scéna opäť iba dva súbory - činohru a spevohru. Reorganizáciou v roku 1991 vznikol iba jeden súbor, hudobno-dramatického charakteru, ktorý sa špecializuje na uvádzanie modernej muzikálovej tvorby. O jeho profilovanie sa najvýznamnejšie zaslúžila séria muzikálových inscenácií režiséra Jozefa Bednárika.

Prvým riaditeľom Novej scény bol v rokoch 1954 - 70 Ján Kákoš, 1970 - 77 Dalibor Heger, 1977 - 82 Karol Vlach, 1982 - 85 Viliam Polónyi, 1985 - 1990 Ladislav Podmaka, 1990 - 1996 Ľubo Roman, 1996 - 1998 Dušan Jarjabek, 1998 - 2001 Marek Ťapák, 2001 - 2002 Andrej Hryc, 2002 - 2006 Wanda Hrycová, 2006 - 2007 Miloš Pietor, 2007 -  2011 František Javorský, 2011 - 2015  Juraj Ďurdiak, 2015 až po súčasnosť Ingrid Fašiangová.

Spracované Divadelným ústavom
Doc. PhDr. Ján Jaborník